O mne

"Nikdy som si nepredsavzala písať. Začala som s tým, až keď som si už inak nevedela pomôcť."

Herta Müller (*1953), nositeľka Nobelovej ceny za literatúru

Veľká fantázia ma sprevádza už odnepamäti a neraz ma privádza do úzkych. Moju múzu nikdy netrápilo, že v mojej hlave vznikal nový príbeh práve vtedy, keď som šoférovala v noci domov z práce alebo sedela na dôležitej prednáške. Pred mojím vnútorným okom sa jednoducho začal film a čakal na svoj koniec. Priznám sa, mám radšej, keď po napínavom príbehu nasledujú tie šťastnejšie.

Moja cesta k písaniu nebola diaľnica... Po maturite som odišla do zahraničia a začala nový život ako aupairka. Po roku som si vybrala Frankfurt ako mesto, v ktorom vidím svoju budúcnosť, a doteraz sa tu cítim veľmi dobre. Má mnoho tvárí a rada ho cez svoje knihy trochu viac priblížim aj Vám. Práca a štúdium ma zo začiatku úplne pohltili, a tak som svoje príbehy naďalej písala len vo svojej hlave a hovorila si... raz, keď raz vyrastiem... Hoci som občas na nejakom príbehu začala pracovať, vždy som to napokon vzdala, lebo ma zamestnania, ktorými som sa finančne držala nad vodou, oberali o všetku energiu. Po štúdiu geografie si ma našla práca v oblasti finančného trhu, ktorá ma živí a dovoľuje mi konečne splniť si svoj sen...

V decembri 2017 vyšiel vo vydavateľstve Meridiano-press prvý diel mojej prvotiny s názvom Boh plače potichu a dúfam, že je to začiatok cesty, na ktorej vznikne ešte veľa románov. Vo februári 2018 vychádza jeho pokračovanie.

Píšem v prvom rade pre seba. Tvoriť nové príbehy ma fascinuje a napĺňa, je to pre mňa forma relaxu a zábavy. Ak Vám však moja kniha spríjemní zlý deň, upršaný víkend alebo pár dní v posteli s angínou, splnila presne ten účel, pre ktorý bola napísaná.

Ak máte chuť využiť kontaktný formulár, rada si prečítam, ako sa Vám príbeh páčil a či Vás niečím oslovil.

Hana Repová (38) odišla zo Slovenska hneď po strednej škole. Ako väčšina mladých Sloveniek, ktoré sa odhodlali vycestovať ešte za čias, keď Európa nebola taká otvorená, začala prácou aupairky. V slovensko-tureckej rodine sa cítila dobre, no zmena prostredia bola citeľná.

Po roku ju to ťahalo späť domov a váhala, čo ďalej. „Kým tam nemáte rodinu ani okruh priateľov, je cudzina otupná,“ hovorí dnes. V tých časoch nebol internet taký dostupný a telefonovanie bolo drahé. No vybrala si tú krkolomnejšiu životnú trasu a ostala. „Nadobudla som pocit, že ak človek v Nemecku na sebe pracuje, dostane možnosť posunúť sa dopredu,“ opisuje Hana svoju prvotnú motiváciu ostať na prelome tisícročí v cudzom prostredí a vyštudovať tam.

Dlhé dni, krátke noci
Tak Hana spätne nazýva obdobie, ktoré sa začalo po jej rozhodnutí vyštudovať geografiu na Goetheho univerzite vo Frankfurte nad Mohanom.

Mala jednu prácu ráno, druhú večer. „Budík mi zvonil krátko po štvrtej a slnko som videla vychádzať až v pekárni, kde som pracovala,“ spomína Hana na dni, ktoré sa spojili do rokov. V priebehu nich absolvovala prednášky a po večeroch ešte chodila strážiť deti. Až v noci sa dostávala domov, kde sa ešte musela učiť. „Nebolo to nič zvláštne, fungovala som podobne ako väčšina zahraničných študentov,“ hovorí dnes hrdinsky.

Ak človek chce, môže čokoľvek
Po skončení štúdia dokonca ešte zvažovala doktorát, ale napokon dostala zaujímavú pracovnú ponuku v dobrom kolektíve. „Začala som robiť prácu, ktorá ma naozaj napĺňala. Preberala som tiesňové volania na medicínskom oddelení poisťovne. Bolo to veľmi zaujímavé, aj keď často adrenalínové. Keď zazvonil telefón, nikdy som nevedela, či nevolá niekto, kto sa práve s džípom prevrátil na safari alebo ho len v Amerike bolia zuby a zháňa po nemecky hovoriaceho zubára,“ smeje sa poučnej pracovnej skúsenosti Hana.

Slovenčinu má v pere
Vo veľkej nemeckej poisťovni pracuje na inom poste dodnes. Svoju všestrannosť však nestratila. Popri hlavnom zamestnaní začala písať knižky. „Len s veľkým sebazaprením som s tým čakala až po ukončenie štúdia. Potom som si povedala – teraz alebo nikdy.“

Sú to práve jej knihy, ktoré jej pomáhajú udržiavať kontakt so slovenčinou. „Pri písaní som nútená hľadať synonymá, keď sa snažím vyrozprávať svoje príbehy pútavo. Práve to je môj najsilnejší kontakt s materinským jazykom,“ hovorí ešte stále mladá autorka.

Po večeroch, ak sa nevenuje dlhoročnému priateľovi, ťuká do klávesnice vety spoločenských románov o vzťahoch a životných skúškach. Príbehy z každodenného života okoreňuje štipkou romantiky. Odohrávajú sa vo Frankfurte nad Mohanom. Minulý rok Hane vyšiel dvojdielny román Boh plače potichu, tento rok titul Ak mi dovolíš a jeho druhý diel Ak mi odpustíš už ide do tlače.

Dve tváre Nemecka
Vždy však život nešiel tak ako dnes zapĺňanie papiera vetami. To by nebol zdrojom toľkých, žiaľ, nielen knižných, trpkých príbehov. Vo východnej časti Nemecka ju kedysi aj s priateľom napadla skupina neonacistov preto, že telefonovala po slovensky.

„Obstúpili nás a nechceli nechať odísť. Našťastie sa tam náhodou objavila policajná hliadka a stihli sme nastúpiť do auta a odísť,“ spomína na svoju najhoršiu skúsenosť za hranicami Hana.

Práve vtedy u nej nastal zlom a povedala si, že ak má v krajine ostať, bude to radšej život v príjemnejšej západnej časti Nemecka. „Moje osobné skúsenosti sú také, že ešte stále sú to dva rozdielne svety, východný a západný, aj bez múru,“ zamýšľa sa. „A nie je to o peniazoch.“ Už o dva týždne nato sa s priateľom presťahovali do Frankfurtu, ktorý vďaka zoskupeniu mrakodrapov a rieke Main domáci s láskou volajú aj Mainhattan.

Tam žijú dodnes a nemenili by, hoci má slečna Hana rada aj Hamburg. Hovorí: „Je to nádherné mesto, a aj keď sa o jeho obyvateľoch hovorí, že sú drsní ako to hamburské počasie, mám rada ich otvorenosť a svojský humor.“

Životný komfort
Hana zrejme nie je jediná, ktorá v zahraničí a práve v Nemecku oceňuje najmä diametrálne lepšiu kvalitu tamojších služieb. „Som zvyknutá, že keď niečo zariaďujem, tak to ,šľape‘. Na Slovensku to trvá večne: e-maily, reklamácie, telefonáty, a ani tak si nemôžete byť celkom istí výsledkom. Popritom mnohé rokovania často zlyhávajú len na maličkostiach,“ porovnáva krajiny. Ukazovateľ toho, ako a či vôbec napredujeme, je podľa nej napríklad cestovný ruch. „Teším sa, že sa konečne učíme ukazovať, že Slovensko má čo ponúknuť,“ hovorí hrdo.

Čo v Nemecku nenájdete
Čo by však nikdy v obchode neobišla, je nie práve najzdravšia slovenská pochúťka v podobe tresky v majonéze. „Milujem tresku! Stala sa pre mňa akýmsi symbolom domoviny. Nechápem, ako môžu Nemci dovážať toľké špeciality a na toto ešte neprišli. A potom pravé slovenské zákusky,“ opisuje obľúbené špeciality Hana. Ale inak si kulinársku cestu ku krajine, v ktorej žije, úplne nenašla. „Neviem si predstaviť, že by som na Štedrý deň večerala pečený párok. Ani ich koláče mi až tak nechutia...“

O mne ...

Slovenky v zahraničí: Hana Repová si v Nemecku splnila slovenský sen